5. Krvavé tajomstvo

Je to už nejaký ten rok, čo sa tu túla vrah. Hovorí si Zodiak a nikto nevie, či to je ten, o ktorom sa vravelo pred rokmi a koho identita sa nikdy nevypátrala, alebo si len niekto privlastnil jeho meno. Ja som si však myslela to druhé, lebo po prvé, neprezentoval sa znakom zverokruhu, ale veľkým písmenom Z a po druhé, zabíjal výkvety dneška, ľudí, ktorých potajomky chce zabiť asi každý, rozmaznané fifleny, zlatokopky, mužov, o ktorých ich okolie vedelo, že sú sukničkári, drogujúcu a zločineckú mládež, ale už si trúfol aj na mafiána, herečku, či politika. Nič a nikto mu nebol svätý a ľudia sa prirodzene báli. Ten človek bol ako prízrak, nevadila mu ochranka, zabezpečenie, prišiel, zabil, odišiel. A nikto dodnes neprišiel na to kto je to. Kamery ho nedokázali zachytiť, jeho DNA sa nikdy nenašlo, hoci niektoré jeho obete sa snažili brániť. Bolo to, akoby ten vrah nezanechával DNA.

Od devätnástich až do dnes, čo je už desiaty rok som si o ňom zbierala všetko čo sa len dalo, články, reportáže, dokonca diskusie v televízii a novinách. Zbožňovala som ho, nech to už bolo akokoľvek zvrátené a zlé. Nikto o tom nevedel, priečinky v počítači som si starostlivo heslovala, s nikým som o tom nehovorila. Lenže potom sa začali diať divné veci. Na spätnom zrkadle od svojho auta som našla visieť papierovú tašku s veľkým Z a čokoládou vnútri. Na parapete svojej izby som našla bielu ružu, alebo raz a to ma fakt vydesilo, keď som šla do obchodu a nechala psa uviazaného vonku pred obchodom o zábradlie, zistila som po tom čo som vyšla von, že na obojku mu visí malý kovový prívesok v tvare písmena Z. Začala som sa obávať. Robí si niekto srandu? Je to nejaká šialená hra polície, alebo niekoho, kto si myslí, žeby som ja mohla byť Zodiak a takýmto spôsobom sa rozhodol donútiť ma priznať sa? Alebo... Zamrazilo ma pri tej možnosti, o tom vie sám Zodiak a takýmto spôsobom mi dáva najavo svoju priazeň? Alebo mi dáva najavo, že som ďalšia v poradí?

Prešiel rok a Zodiakove dary boli čoraz častejšie. Boli to drobnosti, ktoré ma aj desili aj tešili zároveň. Akoby sa chcela celebrita poďakovať svojmu najväčšiemu fanúšikovi. Občas sa dostal aj do môjho zamknutého auta a nechal mi tam plyšáka, alebo niečo sladké. Najviac ma však vydesila udalosť tesne po mojich zásnubách. S mojim najlepším kamarátom, s ktorým sme sa poznali od samého malička, naše mamy dokonca spolu rodili, takže sme boli ako rodina, sme sa rozhodli, že sa vezmeme. Mali sme sa veľmi radi a prakticky sme sa od seba nepohli. Gabriel bol super, vedel opraviť všetko čoho sa chytil, od poličky až po auto a občas sa správal ako moja telesná stráž, že mi to až liezlo na nervy. Túto noc však nebol pri mne. Musel zostať doma, lebo jeho mama potrebovala ráno ísť ku doktorovi, tak ju šiel zaviezť. Keďže som mala konečne chvíľku osamote, zostrihala som si ďalšie reportáže o mojom idolovi a uložila som si zopár nových článkov. Trvalo mi to tak dlho, že keď som skončila, boli skoro tri ráno. Zaľahla som a zakrátko som zaspala. Keď som sa prebudila, pohľad mi padol na nočný stolík, ležala tam červená ruža a plyšový leopardík, ktorý mal kolo krku stužku a z nej mu viselo písmeno z vyrezané z peny, alebo čohosi takého. Vydesene som sa obzrela po izbe. Bola celkom prázdna, všetko bolo tak ako som to včera nechala. Okná aj dvere boli zavreté, uprostred izby ležala jedna ponožka, skrátka tak ako včera, keď som si líhala spať.

Koncom toho roka sme sa s Gabrielom vzali. Nechceli sme veľkú svadbu a obom nám odľahlo, keď sa konečne skončila. Presťahovali sme sa do domu, ktorý pre nás kúpil. Boli sme obaja tichí a samotárski ľudia, smiať sa a blbnúť sme dokázali len spolu. Nevyhľadávali sme spoločnosť. Aj tak ma však prekvapilo, že si vybral pozemok uprostred lesa. Plesol sa po vrecku, to sa muselo uznať, kúpil nám čosi, čo vyzeralo ako maličký biely zámoček s vežičkou. Pozemok bol obrovský a obohnaný dvadsaťmetrovými múrmi. Svoj nový domov som si hneď zamilovala. Tri poschodia, veľká kuchyňa, dve kúpeľne, pritom jedna z nich mala obrovskú jakuzu, skoro v každej izbe telka, v obývačke najnovšia PlayStation a plno hier. Dokonca sme si kúpili pár zvierat, tri kone, štyri ovečky, kravu a dve kozy, lebo sa mu vraj nechce kosiť, tak si kúpil živé kosačky. Skrátka, bola to tu idylka. S rodičmi sme sa navštevovali a obidve strany nám nenormálne závideli pokoj a ticho. Žili sme si šťastne v našej bubline a nič nám nechýbalo. Ku zámočku patrili aj podzemné priestory, videla som ich, keď som sa nasťahovala. Jednu časť vyčlenil na garáž a práčovňu a malú pivničku, kde boli zemiaky, staré koberce a iné blbosti. Veľkú časť si však nechal voľnú, vraj si tam chce spraviť posilňovňu. Neskôr som ho videla, že tam nosí rôzne veci v krabiciach, ale netrápilo ma to. Nechodila som mu tam. Tak prešli dva roky. Narodil sa nám chlapček a na ceste bolo ďalšie dieťa. Boli sme veľmi šťastní. Gabriel už pripravil detské izby, chcel mať veľkú rodinu.

Raz večer, bolo to krátko pred synčekovými prvými narodeninami som ho uložila do postieľky a všimla som si čosi, čo tam rozhodne ešte ráno nebolo. Nad postieľkou mu visel taký ten detský kolotoč so zvieratkami, ktorý hral uspávanku a točil sa. Teraz som si všimla, že tam okrem zvieratiek visí aj písmeno Z. Bolo farebné tak ako zvieratká, možno preto som si ho nevšimla. Neviem prečo, no obliala ma panika. Zodiak vie, že mám dieťa. Bol tu. Ale ako sa sem dostal a hlavne kedy. Alebo... žeby bol ešte v dome? Nevedela som čo robiť, nie je Gabriel v nebezpečenstve? Mám ísť za ním? Ale čo ak sa synčekovi niečo stane? Uvažovala som, že Gabrielovi zavolám, ale ako naschvál, jeho mobil bol v kuchyni. Vzala som teda perinku a šla som dole do pivnice. Všade boli zažaté svetlá a ticho. Nebála som sa, koniec-koncov Zodiak mi nikdy neublížil, no teraz som už nebola sama a hoci som ho stále obdivovala, mohol žiarliť, že som mala rodinu a nezaujímala som sa už len oňho. Predsa len to bol šialenec nie?

Zišla som dole schodmi a otvorila som dvere. Za nimi doľava po kratučkej chodbe a zastala som pred ťažkými železnými dvermi, ktoré sa otvárali na odtlačok prsta. Nechápala som, prečo si posilňovňu zabezpečil tak akoby čakal, že sa mu tam niekto vlúpe. S úsmevom som priložila prst na panel, zabzučalo to a dvere sa otvorili. Vstúpila som do ďalšej chodby. Mreže boli vsunuté do steny. Zmocnilo sa ma čudné podozrenie. Stála som na rázcestí. Boli tu dvere rovno oproti mne a potom ďalšie dve, jedny na každej strane. Vošla som do tých predo mnou. Bola tu zima. Miestnosť bola malá a uprostred nej bol kanál zakrytý mriežkou a plno sudov, od zeme po strop. Jeden bol zložený z vrchu a veko mal odchýlené. Najskôr som si myslela, že to je víno. Lenže keď som nakukla dnu, nevyzeralo to tak. Zvláštne to páchlo. Zakryla som sud a vyšla som von, lebo tu bola fakt zima, aby mi chlapček neochorel. Vydala som sa teda pozrieť sa do dverí napravo od vchodu, lenže boli zamknuté. Nebolo spoza nich počuť nič. Žeby boli odhlučnené, alebo tam nikto nebol? Vyrazila som teda na opačnú stranu a skúsila som posledné dvere. Tie otvorené boli a moja teória o odhlučnených dverách bola pravdivá, lebo len čo som ich otvorila, začula som krik. Vyľakalo ma to tak, že som skoro spadla z nôh. Ocitla som sa na poslednej chodbe lemovanej dverami s malým zamrežovaným okienkom. Cely, pomyslela som si a spočítala som ich. Bolo ich sedem, tri po každej strane a jedna oproti mne. Zo všadiaľ sa ozýval krik, plač a prosby. „Ha... ha... haló?“ Ozvala som sa. Kravál ešte zosilnel. Celkom sprava sa však ozval hlas. „Kto je tam, pomôžte nám, prosím.“ Podišla som ku okienku a nakukla som dnu. Zhrozila som sa. V totálnej špine a výkaloch tam ležala žena. Vlasy mala ostrihané a na tele početné rany. „Prosím, pomôžte nám. On sa vráti, šiel si len pripraviť mučiareň, vraj nás zaživa upáli, alebo rozkrája na kúsočky.“

„Kto, Gabriel?“ Opýtala som sa ohromene. „Zodiak ty krava, Zodiak!“ Zaškriekala afektovane. „Okamžite nás dostaň preč, počula si, dostaň nás preč! Nech si vezme namiesto nás teba!“ Krútiac hlavou som odstúpila zhrozená a vyľakaná a stúpila som niekomu na nohu. Otočila som sa a ocitla som sa zoči-voči Gabrielovi. Zúril. Zhrozene som cúvala. On však nepozeral na mňa ale za mňa. Podišiel bližšie a pozrel cez okienko na ženu. „Ako sa opovažuješ!“ Vrčal. „Ako sa opovažuješ hovoriť s mojou ženou takýmto tónom ty špina, ty nič!“ Buchol rukou po mrežiach a žena a všetky ostatné obete, pričom som počula aj mužské hlasy začali jačať ako sirény. „Mám si zobrať namiesto teba ju? Nevinného človeka neskaličeného dobou a kultom tela? Ty odporná vychrtlina! Celý svoj život si utekala za starými dedkami, žila si vdomnení, že si krásna, šikovná a bohatá, ale ja ti vravím, nežila si. Až teraz pod čepeľou môjho noža si skutočne živá. Precitla si, teraz si človek. Okresal som človeka z odpornej hyeny.“ V nemom úžase som hľadela na svojho muža, ktorého poznám odmalička, ktorý bol milý a nikomu by neublížil. V skutočnosti som ho vôbec nepoznala. „Ty...“ Vysúkala som zo seba. „Ty!“ Gabriel pomaly pozrel na mňa. „Bež hore drahá, toto nebude pre tvoje oči. Mám tu zbierku toho najodpornejšieho čo tento svet vypľul. Tu vedľa nej je niekto, koho životným údelom je piť, drogovať, chodiť na diskotéky a spať so všetkým čo sa pohne. Odporný arogantný hnusák, ktorému rodičia všetko zaplatia. Vedľa neho je namyslená hyenka, ktorá si myslí, že svet sa točí kolo nej, videl som ju raz pred školou mlátiť spolužiačku a vysmievať sa jej, že nie je nič a táto je všetko, že sa jej raz budú všetci klaňať. Vyliečil som ju. Všetkých som vyliečil. Sú to zvieratá drahá, len špinavé zvery. Ak odídu, len ubudne jedna škvrna z tohto sveta, nič hrozné sa nestane. Tak. A teraz, ty, ktorá si si dovolila otvoriť ústa na moju najdrahšiu, mám pre teba býka až zo Sicílie, bude sa ti páčiť. Som zvedavý ako budeš kričať v jeho železnom objatí. Som si istý, že spolu zažijete skutočne horúce chvíle.“ Zasmial sa. „A áno drahá, zabudol som. Tam na konci je milučká panička, ktorá chodí do kaviarne s maličkým psíčkom, zhovára sa s rovnakými paničkami o živote, chodia nakupovať a skrášľovať sa a doma týra dieťa. Doma sa jej éterický hlások mení na vrešťanie odpornej fúrie, nebráni sa používať na trestanie žehličku, alebo porisko od metly. Jej dieťa spávalo v pivnici. Teraz je v bezpečí, síce v sirotinci, ale v bezpečí a ona je tu a myslí si, že je nedotknuteľná. Smeje sa pri mučení ostatných. Ju si nechám na záver. Pripravil som si pre ňu niečo skutočne špeciálne.“ Otvoril dvere do cely, tiež odtlačkom prsta a schmatol tú vychrtnutú ženskú, čo sa so mnou rozprávala a za nohu ju ťahal von, po chodbe až na druhú stranu ku dverám, ktoré už neboli zamknuté. Vošla som za ním a ocitla som sa v dobre osvetlenej a na bielo vykachličkovanej mučiarni s takou širokou zbierkou mučiacich nástrojov, že mohol otvoriť obchod. „Ako... Odkiaľ si to všetko vzal?“ Opýtala som sa. Ženská jačala a tak ju udrel nech je ticho. „Niektoré som kúpil, vlastne som si ich kupoval stále, skoro od malička ma fascinovali, zbieral som si ich a niektoré som si vyrobil sám, alebo som si ich nechal vyrobiť, napríklad tu toho býčka.“ Ukázal na obrovskú železnú pec v tvare stojaceho býka. Z chrbta mu viedla rúra cez strop hore a zrejme sa napájala na komín. Boli tam dvere. Fungoval na elektrinu. Gabriel otvoril dvierka a ženskú tam po pár fackách strčil. Potom dvere zavrel a zabezpečil. Ešte mi vravel, že býk je upravený tak, že teplo sa udržuje vnútri a zvonku na dotyk nie je vôbec horúci. Potom otočil kohútikom a usmial sa akoby nespravil vôbec nič čudné, len postavil vodu na čaj. Vzal ma kolo pliec a vyviedol ma hore a vrátil sa do pivničných priestorov. Triasla som sa na celom tele. Čo teraz? Už som chápala prečo sme tak ďaleko od mesta a prečo sú tu také vysoké múry. A myslela som si aj, že chápem význam tých sudov. Keď sa o dve hodiny Gabriel vynoril s pivnice, potvrdil mi to. „Áno, to je kyselina.“ Povedal mi všetko, prezradil mi aj to, že si už počet svojich obetí nepamätá. „Po stovke som to prestal počítať.“ Usmial sa. Spýtala som sa ho, či chce zabiť aj mňa a nášho syna. „V žiadnom prípade, vy ste moja rodina. Teda... Za predpokladu, že sa nerozhodneš ísť na políciu. Ale to by zabilo aj mňa, neprežil by som bez teba.“ Na okamih sa odmlčal a na tvári sa mu zjavil zasnený výraz. „Ani nevieš čo to pre mňa znamenalo, keď som sa ti dostal do počítača zvedavý čo si si zaheslovala a zistil som, že si mnou taká posadnutá ako ja tebou. Bolo to niečo v čo som ani nedúfal.“ Potom sa zas odmlčal a zrejme správne prečítal výraz na mojej tvári, lebo dodal. „Už toto sídlo neopustíš. Nemôžeš ma opustiť, nesmieš. Neublížim ani tebe ani našim deťom, nebudú vedieť kto som, no ty musíš zachovať tajomstvo. Naše malé krvavé tajomstvo. Ak ujdeš, ak ma zradíš...“ Chytil ma za ruku a zatváril sa nešťastne. „Neutekaj, nikdy.“