6. DANTE

Konečne som mala vlastný byt, pánečku, tak som sa tešila. Mohla som si dovoliť veci, ktoré sa v plnom rodičovskom dome nedali, napríklad psa. Celý život som po ňom túžila. Teda, aby ste rozumeli, vždy sme psy chovali, lenže vonku na dvore a ja som chcela mať konečne psa dnu. Takže prvá vec po tom čo som vybavila najnevyhnutnejšie veci kolo bytu bola, navštíviť miestny útulok. Slečny v ňom boli veľmi milé a pozvali ma ďalej. Dohodli sme sa, že si psa vezmem na skúšku trebárs na dva týždne a uvidíme ako to zvládnem. Hodlala som si zobrať niečo menšie, trebárs po kolená a pokiaľ možno staršieho psíka, lebo je pokojnejší. Prechádzali sme vnútornými aj vonkajšími kotercami a slečny mi vraveli smutné príbehy svojich zverencov. Každý psík bol niečím výnimočný, všetky boli pekné a bolo vidno, že všetky chcú ísť domov. Nevedela som sa rozhodnúť. Do oka mi padol jeden čierny čo sa trošku podobal na vlčiaka, lenže bol malý po lýtka a nejaký dobrák mu odsekol chvost a potom celkom malinký tajtrlík celý hnedý len pyštek mal čierny. „A čo máte tam vzadu?“ Spýtala som sa ukazujúc na veľký koterec na konci pozemku. Slečny sa pozreli na seba. „To... to nie je pes pre vás. Je... zlý, divoký. Máme ho len dva dni.“ Vzbudili tým pravdaže moju zvedavosť a tak som sa šla pozrieť. Zostala som užasnuto stáť, hľadela som na čiernu šelmu, ktorá by sa bola podobala na vlka, keby nebola obrovská ako doga napríklad a široká ako bernardín, alebo Bernský salašnícky pes. Vyzeral ako medvedí vlk. Neležal v búde ale hore na nej, laby mal prekrížené a povýšenecky sledoval obidve slečny. Oči mal krvavočervené, kožušinu hustú a strapatú a aj keď mal zavreté ústa, bolo mu vidno vytŕčajúce zuby. „Prišiel k nám celkom sám. Na krku mal obojok s číslom, no nedal nám na seba siahnuť, skrátka vošiel dnu, sám si vybral koterec, vliezol si dnu a odvtedy na nás len vrčí. Dali sme mu do jedla uspávacie prášky, no on nič, ale to nie je všetko, on je taký... Vyzerá tak inteligentne, akoby vás sledoval a posmieval sa vám.“ Šepkala jedna so slečien. V tej chvíli zviera vstalo a zišlo z búdky na zem. Bola to učinená obluda. Malo určite viac ako meter v kohútiku. Prešiel k nám a otočil sa bokom a všetkým nám padol pohľad na biely štítok na hnedom obojku. Zhrozila som sa. Bolo tam napísané moje meno, adresa nového bydliska i telefónne číslo. Povedala som im to, aj to, že ten pes nie je môj a netuším ako sa tie údaje dostali na jeho obojok. Prirodzene, neverili mi. Považovali to dokonca za hlúpy žart, vraj ohrozujem ich psy, či som sa chcela zbaviť svojho zvieraťa, alebo som ich chcela len nastrašiť. Ani si veľmi nepamätám čo všetko na mňa kričali. Po chvíli som sa prestala brániť, lebo to nemalo zmysel. „Okamžite si ho berte!“ Zajačala jedna a vraj mám byť rada, lebo nabudúce na mňa zavolá políciu a určite upovedomia aj iné útulky ak by som sa chcela zas psa zbaviť. Otvorili dvere od koterca a ja som zdesene cúvala. Pes však sklopil uši a krotko prišiel ku mne a ľahol si mi k nohám. „On naozaj nie je môj.“ Hlesla som slabo, no oni spustili zas paľbu. Neverili mi. Vyhodili ma z útulku aj so zvieraťom. Len čo sme poodišli tak, že nás už nebolo z útulku vidieť, zdvihol pes, či vlk či čo to bolo uši, lebo doteraz ich mal pricapené k hlave a kráčal vedľa mňa. Bála som sa čo sa stane, keď niekoho napadne. On však pozeral na zem, nikoho a nič si nevšímal, dokonca nereagoval ani keď mu skoro pod nosom prebehla mačka. Keď sme prišli do mesta, odvážila som sa ho dotknúť. Pohladila som ho po chrbte a on zakmital chvostom. Chytila som ho za obojok a viedla som ho. Keď sme prišli domov, ochotne vliezol do vane a nechal si sňať obojok. Vydrhla som ho a povedala som mu, že som vlastne obišla dobre. Za psa som nezaplatila ani cent, navyše je to prenádherné zviera. Len... ako ho budem prepánajána živiť. Vyzeral, že na posedenie zožerie vedro granulí. Po kúpeli sme šli do obývačky, on sa zložil ku radiátoru a ja som si sadla na gauč a obzerala som si obojok. Bol z pevnej kože a vyzeral v celku normálne. Mal očko na karabínu, pracku a biely štítok, kde boli moje údaje. Pokúšala som sa sňať ten plast a vytiahnuť papierik von, no nedal sa. Keď som si doniesla nožnice, pes vstal a len čo som sa chcela do obojka pustiť, uchmatol ho a ľahol si naňho. Ešte som ho nepoznala a nevedela som či na mňa zaútočí keď sa ho pokúsim spod neho vydolovať. Hodnú chvíľu som ho presviedčala nech sa posunie. Dokonca som ho skúšala nalákať na šunku. Ani sa nepohol. Až keď som to vzdala a nožnice som odniesla, vstal a obojok mi doniesol a začal ho akoby naberať s nosom. Pochopila som, chcel ho naspäť na krk. „Ako ťa budem volať hm?“ Spýtala som sa škrabkajúc ho za uchom. Hľadela som do tých strašidelných červených očí a uvažovala som. Nakoniec som sa rozhodla, že mu dám meno po mojom najobľúbenejšom básnikovi Dantem Alighierim. Len čo som to vyslovila sa slová zjavili na štítku. Hľadela som na to vydesene. Potom som mu pozrela zas do očí. Pokojne sedel a hľadel na mňa akoby si ma obzeral. „Čo si vlastne zač?“ Opýtala som sa?

Prešiel týždeň. Pre Danteho bol môj byt malý, no odmietal bývať na dvore u rodičov. Len čo o tom začali rozprávať, rozbrechal a rozvrčal sa, akoby dostal záchvat. Kúpila som mu obrovitánsky pelech, ktorý zabral polovicu obývačky, no v noci v ňom nespal. Vybral si miesto pri mne v posteli a mne to nevadilo. Ak ste si zvykli na to neskutočné chrápanie, bolo to v celku príjemné túliť sa k veľkému teplému telu a hladkať pred spaním hustú srsť. S granulami to bolo však ťažšie. Taký obrovský tvor zjedol na posedenie malé vedierko granúl a občas ešte hľadal po linke čo by si mohol uchmatnúť. A keďže som mu kupovala kvalitné granule, rátala som, že za dva mesiace budem namizine. Dante bol však zlatíčko. V živote som inteligentnejšie zviera nevidela. Základné povely vedel, nikdy ho ani len nenapadlo niečo roztrhať, alebo sa vyvenčiť vnútri. Hračkami pohŕdal. Kúpila som mu lano na preťahovanie a on na mňa vrhol pobúrený, znechutený pohľad, takže som sa zahanbila a viac som mu nekúpila nič a on o to zdá sa ani nestál.

Bola sobota a my sme sa práve vrátili od rodičov. Ja som bola úplne vyčerpaná, lebo u nás je vždy neuveriteľný hluk a ja hluk neznášam. Prešli sme sa, aby si Dante natiahol nohy, no skutočná prechádzka to nebola. Túžila som s ním ísť niekam do lesa, aby sa naozaj prebehol. On však vyzeral spokojne. S povzdychom sa zvalil do pelechu a čakal kým pustím televízor. Dala som si sprchu a prišla som do obývačky s vedierkom granulí preňho a večerou pre seba. Neskoršie začal dobrý film, tak som si ľahla a zakrátko som zaspala. Prebudil ma výkrik. Vyskočila som, spadla som z gauča a pristála som na bruchu. Môjho líca sa dotkol vlhký nos. Zdvihla som sa na štyri a obzerala som sa po zdroji hluku. Uprostred obývačky, medzi televízorom a stolíkom ležala žena. Poznala som ju, chodila do tej istej školy kde ja a neznášali sme sa. Bola to hviezdička triedy, telo, ktoré všetci považovali za dokonalé, odskúšala všetkých chlapcov z nášho ročníka, všetky baby jej slúžili a obdivovali ju. Všetky okrem mňa a mojej kamarátky, preto nám zo života robili peklo. Moja kamarátka to vzdala a odišla zo školy, no ja som zostala. Po škole sme sa veľmi nevídali, ona sa začala venovať modelingu či čomu a ja som pracovala z domu, čo mi vyhovovalo viac. Bianka tu však teraz ležala a ja som vonkoncom nechápala ako sa sem dostala. Tvár mala celú skrvavenú a dotrhanú, vlastne, keby som nepočula jej hlas, ani neviem že to je ona. Na tvári jej chýbali veľké kusy, takisto aj kus kože na hlave, akoby sa jej niekto a ja som veľmi dobre vedela kto pokúsil stiahnuť skalp. To však nebolo nič v porovnaní s tým ako vyzeralo jej telo. Hruď mala rozdriapanú tak, že z tej krvavej kaše presvitali rebrá a brucho mala otvorené. Naskytol sa mi hrozný pohľad na jej vnútornosti osvetlené svetlom z obrazovky. Polovica z nich už chýbala a Bianka stále žila. Nad ňou sa skláňal Dante, lenže... Vyzeral inak. Hľadela som na jeho mohutné telo, ktoré sa sem ledva zmestilo. Už nestál ako pes na štyroch, teraz akoby čupel. Chvost mal väčší a mohutnejší, zadné nohy boli svalnaté a obrátené do opačnej strany, dokonca aj chodidlá mal dlhšie. Chrbát mal čudne zdeformovaný, pod krkom vytváral akýsi svalnatý hrb ako majú medvede a predné končatiny sa mu tiež ohli do opačnej strany, z láb sa stali dlane s protistojným palcom a vankúšikmi. Dante hlasno prežúval a z papule mu vytekali pramienky krvavých slín. Prehltol, sklonil sa a odtrhol si ďalší krvavý chuchvalec a nachlípal sa krvi. Zas chvíľu prežúval a prehltol. Bianka kričala a nadávala. O chvíľu tu budú susedia a polícia. Čo sa stane, keď sem vojdú a zistia, že tu mám živého vlkolaka vysokého určite viac ako dva a pol metra? Sedela som na zemi ani nie pol metra od toho masakru. Hľadela som na jeho obojok, ktorý mal stále na krku. Potom som pozrela tej odpornej pobehlici do očí. Ani na smrteľnej posteli neprosila, ona mi rozkazovala. „Okamžite mu povedz nech ma pustí, už aj, lebo ťa zabijem, povedz mu!“ Nadávala tak, že sa to nedá opakovať, ale nečudovala som sa jej. Ja by som asi nehovorila slušnejšie keby sa mi dialo to čo jej. Po chvíli však Dante nahnevane scvakol zubami, schmatol ju za hlavu a prudko jej ňou trhol do boku a dohora. Ozvalo sa zachrupčanie a nastalo ticho. Vydýchol si a ja napodiv tiež. Sedela som tam ešte ďalšiu hodinu a sledovala som ako telo mizne. Nakoniec zostal len zakrvavený koberec, trochu vlasov a oblečenie. Dante doširoka zazíval a vstal. Musel byť skrčený aby sa nebuchol do stropu. Hľadela som naňho s otvorenými ústami. Obrovská, rozložitá a majestátna šelma, ani človek, ani zviera, ale presne napoly. Dokonalá súhra, hoci tento mal asi bližšie ku zvieratám, keďže zvyčajne prebýval v zvieracej podobe. Chvíľu hľadel na koberec a ja som si uvedomila, že krv z nej mizne. Akoby ju koberec do seba vťahoval. Takisto aj vlasy a oblečenie. Pred očami mi zmizli dokonca čižmy. Nezostalo tam nič, len hrôza a tvor, ktorý nemal existovať. Spokojne prikývol a prepchal sa na halu a počula som ako vošiel do kúpeľne a potom ako púšťa sprchu. Nemala som ani toľko síl aby som vstala a sadla si na gauč. Zostala som v tej istej polohe a čumela som na jeden bod pred sebou až kým som nepočula, že sa vracia. Bol celý mokrý a voňal po svojom šampóne pre psy, čo som mu kúpila. Pred obývačkou sa hodil na štyri. Jeho telo sa okamžite zmenilo, bol to plynulý pohyb, skrátka vyzeral zas ako nadmerne veľký a široký vlk. Prišiel ku mne a vrazil svojimi nozdrami do mojich. Natlačil sa ku mne tak, že ma div nezvalil, hlasno funel a mľaskal a strkal mi ňufák dobre že nie až do očí a úst. Až vtedy som sa akosi odblokovala a odstrčila som ho. Zas sa ku mne nalepil a ja som mu prešla prstami po vlhkej srsti. „Vlkolak.“ Opakovala som napoly zdesene, napoly ohúrene. „Naozajstný, živý vlkolak. Bolo tu toľko vecí čo som potrebovala vedieť, toľko otázok, lenže on sa nemal k tomu aby mi niečo vysvetľoval. Oči sa mu zatvárali a hlava mu padala. Prešiel do svojho pelechu, zvalil sa a v tej chvíli nevedel o sebe.