Joe Peters - Tichý pláč; Utrpení němého chlapce ve sklepení

Táto kniha bolo asi to najkrutejšie čo som kedy čítala a to som už čítala aj knihy o holokauste. Akože, samozrejme, že holokaust s domácim násilím sa nedá zrovnávať, no ja si dovolím povedať, že toto, čo ten chudák autor prežil bol jeho osobný domáci holokaust. Nie je to absolútne nič pre slabé a citlivé povahy. Kniha je písaná samotným autorom a vraví o tom najhrubšom a najkrutejšom násilí páchanom na bezbrannom dieťati. Násilí páchanom vedome, dobrovoľne a s túžbou, zadosťučinením a s vidinou vlastného zisku, uspokojenia a akejsi pomsty voči druhovi. V každom prípade, ak sa na to už niekto dá a prečíta si to, zrejme pár dní nebude môcť pokojne spať, určite však bude celkom inač vnímať.

Joeov otec bol automechanik. Bol zamilovaný do ženy menom Maria, lenže po chvíľkovom romániku so ženou v bare sa mu celý život skrútil iným smerom. Tá žena otehotnela a on, keďže to bol správny chlap oženil sa s ňou. Maria s tým súhlasila. Tú ženu ale nemiloval, stále chodil za Mariou. Keď sa mu narodil syn, Joe, miloval ho celou dušou. Brával si ho do práce, chlapec pri ňom vyrastal sa mi zdá do štyroch rokov, už si to presne nepamätám. Jeho manželka a Joeova matka strašne žiarlila a robila mu scény aj v práci, chodila aj za Mariou. Bola to žena, ktorej nikto neodporoval, keď začala, používala všetko, ruky, nohy, nožíky, všetko. Bol to diabol v ľudskej koži, doslova. Okrem Joea mala ešte troch chlapcov, tých ale z iného manželstva. Nenormálne žiarlila aj na to, že jej muž uprednostňuje syna pred ňou. On sa s ňou dokonca plánoval rozviesť a žiť s Mariou. Ona mala Joea veľmi rada, lenže jeho biologická matka na to mala iný názor a svoje plány, a tie aj uskutočnila. Stále ho bila a raz mu priložila ruku ku horúcej žehličke, no to, nebolo ešte nič!

V deň, kedy sa peklo začalo šiel chlapec s otcom do dielne. Otec si ľahol pod auto a opravoval tam. Všade po zemi bol rozliaty benzín. Z dverí vyšiel klient a hodil nedopalok ledabolo na zem. Všetko vzbĺklo. Horiaci muž sa z pod auta vytiahol, no uhasiť sa mu nepodarilo. Napokon zavolali záchranku a on umieral. Mal väčšiu časť tela spálenú. Zostal len na prístrojoch. Maria prosila lekárov nech prístroje nechajú, nech ho neodpájajú, že sa možno ešte stane zázrak, no Joeova matka prišla a dala ho odpojiť. Urobila to z pomsty, že s ňou byť nechcel. Prakticky ho zabila a chlapca si zobrala domov. Nechcel, ani Maria nechcela a tak zavolali policajtov a tí ho samozrejme zverili matke. Chlapec bol teda doma. Matka ho za každú vec, alebo aj bez príčiny často mlátila do bezvedomia, alebo doňho len tak kopla, alebo ho udrela a nútila k tomu aj synov. Čím horšie, tým lepšie. Jesť za stolom nesmel, musel byť pod stolom, nemal meno, od tej chvíle bol to, zviera, pes. Jedlo dostával len to čo iní nedojedli, popľuvané, popučené, rozmazané po zemi a ešte pri tom musel kvíkať ako prasa. Cez deň musel sedieť v izbe a čušať a večer keď sa jeho mladší bratia naťahovali a matku budili, zvaľovali to na Joea a tešili sa keď ho matka trestala. Napokon to dospelo k tomu, že ho zavrela do pivnice a tam zostal niekoľko rokov. Matka k nemu chodievala niekoľkokrát za deň, mlátila ho poriskom od metly až kým nezamdlel. Nesmel mať veľa oblečenia, triasol sa a nedostával jedlo ani vodu, len keď si spomenula z času na čas mu priniesla nejaké zvyšky, alebo niečo. Vodu mu nosila v zalepenej fľaši, takže keď ju chcel, musel fľašu prehrýzť, takže o chvíľu nemal ani poriadne zuby. A ešte jednu vec som nespomenula. Joe od otcovej smrti začal koktať a potom celkom onemel. To znamenalo, že aj keď dostal do krvi, nevydal ani hlásku. Mohla ho rozkopať na zemi, čo s obľubou robila a on sa ani neozval a to ju iritovalo ešte viac. Častokrát k nemu posielala aj svojich synov a chválila ich tým viac, čím viac chlapcovi ubližovali. A keď mu niekto prišiel ublížiť mimo príkazu, dostal o privilégium alebo o pochvalu naviac, pretože matka viedla dom veľmi pevnou až despotickou rukou. Najmiernejšie sa k nemu choval najstarší syn. Ten mu pašoval nejaké to jedlo, čítal mu z kníh a snažil sa ho naučiť rozprávať. Keď na to náhodou prišla matka, že mu pašuje jedlo, zbila aj jeho. Okrem Joea mala aj ešte jedného chlapca Thomasa, Joeovho biologického brata, toho od zlosti ako dvojročného hodila do vriacej vody. Ten bol priebojnejší než Joe a raz v škole sa preriekol, že má brata. Učiteľky veľmi zaujímalo, prečo nechodí on do školy a poslali sociálneho pracovníka k nim domov. Matka chlapca čisto obliekla, vymojkala a dala mu niečo pod zub a preto, keď sa sociálna pracovníčka spýtala či sa mu vodí dobre, povedal, že hej. Hneď jak odišla, vrátil sa do pivnice. Lenže potom si našla priateľa, obrovského Araba menom Amany a ten chlapca začal navštevovať, najprv len biť a potom aj znásilňovať. Matka na to často pozerávala, chlapci tiež a schvaľovali to. Opisoval to veľmi málo, bolo to preňho určite veľmi ťažké otvorene o tom hovoriť. Muselo to ale byť strašné, pretože napísal, že bol celý skrvavený a medzi znásilneniami ubehlo tak málo, že sa nestíhal ani zahojiť. Takže chlapec frustrovaný zo všetkého toho stresu, domáceho násilia, poznačený tragickou smrťou jediného človeka na svete, ktorý ho miloval trpel ešte aj ponížením zo zneužívania, no to zďaleka nebolo všetko. Neskôr ho presťahovali naspäť hore do izby jeho bratov, zabudla som spomenúť, že najstaršiemu sa podarilo vymaniť sa s područia matky, odišiel ku frajerke. No a tí zvyšní dvaja Joea tiež zneužívali, takže nie len Amany, ale aj oni. A potom prišiel pasák a ten ho zneužíval najprv sám, potom si ho brával na víkendy, kde s ním páchal orgie. Joe sa vrátil do školy, no učivo mu veľmi nešlo. Pasák matke platil a potom si ho brával do štúdia, kde sa z neho stala detská pornohviezda. Spával v maličkých izbičkách ako skriniach a denno-denne musel byť k dispozícii mužom, ženám aj iným deťom. Točievali filmy s rôznymi sexuálnymi praktikami a dokonca si po ne chodievali aj slávne osobnosti, herci, politici atď. Často o nich tam diskutovali, akoby to boli len bežné filmy. A najhoršie je, že sa to deje stále, takže keď sa niekde píše, že u nejakého známeho človeka našli detskú pornografiu, môžeme si domyslieť kde všade sú takéto štúdia a koľko vynášajú, teda, že to je výhodný biznis. A Joe rástol a pomedzi to chodil aj do tej školy, čo som spomínala. Raz sa rozhodol konať a ušiel. Stretol deti z iného sídliska a tie mu nosili jedlo, nechali ho prespať v nejakom domčeku, neviem či to bola kôlňa, alebo ich bunker, nepamätám sa už. Lenže sa prerátal. Matky detí, ktoré mu pomáhali si všimli, že im mizne jedlo zo stola a decká sa prekecli a tak Joe utiekol a zavolal na linku dôvery. O chvíľu tam boli policajti a odniesli ho do detského domova, lebo im povedal, že mu ubližuje brat. Na matku nepovedal nič. Matka sa ho tam vzdala, vraj nech si tam zostane. No Joe nebol nikdy príkladný žiak ani chovanec v domove. Bol výbušný, ku každému agresívny a keď sa ho aj v škole pýtali, alebo si predvolávali matku, prečo sa chová tak zle, vravela im aký je to hiperaktívny a zle zvládateľný chlapec, chuligán a kriminálnik. To isté si mysleli aj v sirotinci. Po mesiaci však sociálni pracovníci presvedčili matku, aby si ho vzala naspäť domov. Prebrali jej verziu, že to je vyvrheľ spoločnosti, nespratník a pod a chceli sa ho čím skôr zbaviť. On sám si však prial, aby ho chcel niekto lepšie spoznať a aby sa mu mohol vyrozprávať, povedať mu čo ho trápi. Po návrate domov ho tak zbili, že týždeň nemohol ísť do školy a keď sa už aj tam vrátil, utekal. Napokon zas zavolali matku. Pre všetkých to bol tak veľmi kriminálny živel, že si zasluhoval len polepšovňu a basu. A on sám v sebe dusil taký hnev a nenávisť z nepochopenia a bolesť z poníženia, že sa ani inak vyjadrovať a žiť nevedel. Takže zase putoval po decákoch a tam sa mu darilo robiť si riadne problémy. Od drobných výtržností až po sex so spoluchovankyňou. Po tomto incidente putoval do iného domova a po polroku sa vrátil domov. Ukázalo sa, že matka čaká siedme dieťa s Amanym, ktorý ju opustil a ona sa Joeovi začala podlizovať. Čoskoro zistil, že to nie pre materinskú lásku, ale preto, že ju nemá kto sponzorovať. Zabudla som podotknúť, že mala problémy s pitím. A tak sa zo všetkých bratov stali zlodejíci, ktorí kradli všade možne aj v kostole. Kňaz na to ale prišiel a vyšmaril ho. Takto sa to nieslo celý rok a potom sa zas dostal do domova. Lenže odtiaľ ho zase vyhodili a poslali domov. Mal šestnásť. Takže toho dňa čo ho vyhodili sa vlúpal do matkinho domu a celý ho vykradol a porozbíjal. Potom odišiel do Londýna za lepším životom. Tam sa neskôr oženil a po ťažkých časoch, kedy naňho doliehalo jeho mučenie sa konečne naučil žiť. Dnes má milujúcu ženu a deti. Vedel, že zneužívané deti sa v dospelosti tiež stávajú tyranmi. On sa rozhodol ísť inou cestou, byť tým najlepším otcom, takým akého mal sám. Ako vravím, je to kniha bolesti. Príbeh, ktorého obdoby sa dejú všade a diať sa zrejme budú kým človek bude chodiť po zemi. Nie nadarmo sa vraví, Homo homidi lupus est. Človek je človeku vlkom.