Psy, dieťa a doktor

Na pediatrii už pracujem dvadsiaty druhý rok a vždy mnou otrasie smrť niektorého z mojich pacientov. Najviac ma však zasahuje smrť bábätka. Koľkokrát som už uvažoval, že svoju prácu zavesím na klinec, za tú psychickú ujmu mi to naozaj nestojí. No vždy som sa akosi pozbieral. Buď ma povzbudil kolega, alebo manželka, alebo moje vlastné deti, či Boh. Nikdy však nezabudnem na udalosť, ktorá ma k Bohu priviedla. Predtým som bol ateista. Veril som len na hmatateľné a dokázateľné veci a dosiaľ tu bolo všetko čo som si logicky vysvetlil. Zrod nového života som nepovažoval za Boží dar, ale za prirodzenú reprodukciu, takú akú majú zvieratá, chrobáky, ryby, všetko. Nie, žeby som sa Kresťanom, alebo iným veriacim posmieval, bola to pre mňa sekta, nič viac. Babky s ružencami, ktoré len čo vyjdú z kostola, nadávajú jak pohoniči, sfanatizovaná mládež, ktorá po uliciach vyspevuje halelujah a objíma cudzích ľudí... aaah, to nebolo pre mňa. Až do tej pamätnej noci.

Mal som nočnú a tak som sedel pri káve a čítal som si najnovší článok od môjho kolegu tiež pediatra. Bol som veľmi zaujatý a tak keď sa rozleteli dvere, zľakol som sa, dobre, že som sa neoblial. „Pán doktor, rýchlo, máme tu vážny prípad, treba nám resuscitovať.“ Utekali sme ku rodičke. Bábätko jej pár minút žilo, držala si ho v náručí, keď z ničoho nič prestalo plakať a hlavička mu padla na bok. Začalo byť celé modré. Matka bola celá hysterická a vrieskala na plné pľúca. Len čo som sa bábätka zmocnil, stalo sa čosi čudné. V jednej chvíli som bojoval o jeho život, kriesil som ho a okolo mňa sa rojili sestričky a v tej istej chvíli som stál pri nohách gynekologickej kozy a hľadel som na seba a ostatných čo robia. Bolo to divné. Potrepal som hlavou, aby to zmizlo, no stále som bol aj tu aj tam. Navyše rodička pochopila moje pokrútenie hlavou ako fakt, že sa nám nedarí a spustila ešte hlasnejšie. „Podajte mi defibrilátor!“ Povedal som náhlivo. Ja stojaci bokom a sledujúci celú scénu ako nečinný pozorovateľ som si zrazu všimol neskutočnú, nepochopiteľnú a nadmieru znepokojivú vec. Celá izba bola plná psov. To mi preskakuje, alebo čo. Tu majú predsa zvieratá vstup zakázaný. Je to nehygienické. Tak nejak som ale vedel, že to nie sú matkini miláčikovia. Bolo ich plno. Narátal som ich dvadsaťjeden. Všetky boli čierne, sedeli jeden vedľa druhého opierajúc sa o steny a každý vyzeral inak. Boli tam niektorí čistokrvní, napríklad vlčiak, možno vlk, mastiff, doga, Catahoula, bernardín, rottveiler, ale aj krížence. Ani jeden z nich však nebol malí. Tá čierna akej farby mali kožuchy bola zvláštna, taká sýta, taká pohlcujúca. Tak ako keď svetlo všetko okolo seba ožiari, tak akoby oni vyžarovali tmu. Mali svietiace červené oči a hoci boli ticho a nehýbali sa, papule mali otvorené a vo svetle lampy sa im leskli ostré zuby, spomedzi ktorých im na zem vytekali potoky slín. Ale je to možné? Halucinujem? Neberiem ani som nebral nijaké drogy, nepijem, neužívam lieky, maximálne pijem kávu. Žeby s ňou bolo niečo zlé? Kým som takto uvažoval, moja druhá polovica, alebo moje druhé ego robilo čo mohlo, no malilinké srdiečko po pár úderoch vždy zhaslo. „No tak!“ Vrčal som ja, ktorý som ho oživoval. „Poď! No poď, no srdiečko, snaž sa! Bi!“ Chlapčiatko nadskakovalo pod údermi defibrilátora a matka plakala. „Čas smrti 10:04.“ Povedal som a odložil som nástroj. „Je mi to veľmi ľúto.“ Presne v tej chvíli sa v strope urobila akási diera vyplnená svetlom. Ožiarila stôl, na ktorom bábätko ležalo a na zem vedľa mňa, ktorý som akurát vyslovil slová je mi to ľúto doskočil muž, vysoký statný s kučeravými blond vlasmi. Chvíľu som si myslel, že to biele čo má kolo seba je rúcho, no boli to jeho krídla, ktoré ťahal po zemi, také boli veľké. Neboli operené, boli akoby zo svetla, neviem to popísať. Akoby mu v drobných žilkách namiesto krvi pulzovalo biele svetlo. Mladík sa prekvapujúco zafírovými očami poobzeral a chvíľu spočinul pohľadom na mne, aj na mne vedľa seba aj na mne za sebou. Vzal do náručia bábätko. Vyzeralo ako živé, kopkalo nožičkami a ručičkami a začalo plačkať. Ďalšie bábätko, stále modré a celé vystreté však ležalo tam kde sme ho nechali. „Čššš, už je dobre, ideme domov.“ Zašepkal mladík láskavo. „Neboj sa maličký.“ Chlapčiatko okamžite stíchlo a pokúšalo sa strčiť si pästičku do pusy, skrátka robilo to čo bábätka vždy robia. Muž vyskočil a mávol obrovskými krídlami. Bolo to riadne počuť, akoby sa napínali mohutné plachty. V tej istej chvíli však zaútočila svorka čiernych psov. Také nenávistné vrčanie a brechot som jakživ nepočul. Vrhli sa na muža a chceli ho roztrhať na kusy. Zuby im zlostne cvakali. Cez ten hurhaj a strach, ktorý sa ma zmocnil som chvíľu nič nevnímal. Trvalo to asi pol minúty. Potom sa ozval zvuk, ktorý znel ako keď sa rozbije okno a celú izbu ožiarilo oslepujúce biele svetlo. Vrčanie a brechot sa zmenili na skučanie a zavíjanie. Do toho sa ozval mladíkov hlas plný chladnej zlosti: „Opovažujete sa vy prekliati? Ten nepatrí vám! Practe sa stadiaľto!“ Pes celkom vzadu, ktorý sa podobal na hyenu sa otočil a cez zavreté dvere utiekol. Za ním pojašene behali všetci ostatní. Uši mali dolu a chvosty medzi zadnými nohami. Keď odišiel posledný mladík vyletel dierou v strope, tá sa zavrela a ja som zrazu videl len z jednej perspektívy. A na podiv, od chvíle kedy som povedal, že mi to je ľúto neubehlo skoro nič. Bolo to akoby na chvíľu zastal čas. Matka stále plakala a spýtala sa či si ho môže podržať. Ja som povedal, že zavolám jej príbuzných a rýchlo som odišiel na lekársku izbu a tam som sa zrútil trasúc sa od hlavy po päty.

To isté sa mi stalo potom ešte trikrát a nie len pri novorodeniatkach. Priznám sa, desí ma to dodnes. Teraz sa mi to už nestáva, hoci čas od času ráno alebo večer na parkovisku prejdem kolo čierneho psa, ktorý sedí a obzerá si ma a ja viem, že to nie je pes. Oči má príliš červené a nehybnú tlamu otvorenú a slintá po mne. Nebojím sa však, viem, že to čo robím robím dobre a že je to moje poslanie. A nech bol ten mladík ktokoľvek, psy sa ho báli. Neodvážil som sa spýtať sa nijakej sestričky či videli niečo čudné, no po tej noci sa nijaká netvárila tak otrasene ako ja, takže som bol zrejme jediným svedkom tej desivej udalosti. No dnes, keď som sa vracal z bufetu a niesol som si šišky a kávu, zas som prešiel kolo dvoch psov. Sedeli na kreslách pre návštevy vo vestibule. Ľudia sa tým miestam inštinktívne vyhýbali. Potom však prišla unavená matka a za sebou ťahala štvorročné dievčatko, ktoré skackalo a popritom jedlo zmrzlinu. „Nevystrájaj, no ták, poď si tu sadkať.“ Povedala unavene žena a zamierila k tým kreslám. V tej chvíli dievčatko zmeravelo a tvárička celá od jahodovej zmrzliny sa jej skrútila do vydesenej grimasy. „Mamička stoj, nechoď tam! Stoj!“ Zakričala tak hlasno ako len vedela až sa všetci obracali. „Čo som ti povedala, že nemáš kričať v budovách?“ Karhala ju mama. „Ale mami, tam sú veľké psy s červenými očami. Nemôžeme tam ísť, oni tam čakajú.“

„Nevymýšľaj.“

„Mami naozaj, tečú im sliny až na zem a vyžarujú tmu. A ten ujo s vlasmi ako ovečka kýve, že mám pravdu a ukazuje, že si máme ísť sadnúť inde.“

„Aký ujo?“

„Ten.“ Ukázala ku holej stene. Jej matka sa tvárila nahnevane a zmätene. Nechcela sa s ňou však naťahovať a tak šla kam ukázala. Pozrel som k stene, no nikoho som nevidel. Aj tak som však nepatrne kývol na pozdrav. V tej chvíli oba psy zoskočili na zem a akoby nič prešli kolo mňa, pričom im dosť hlasno zvonili pazúry o podlahu a cez posuvné dvere, mimochodom zavreté vyšli von.