Pokus o strašidelné príbehy

Vždy sa mi páčili strašidelné a duchárske príbehy. Alebo teda, povedzme si to narovinu, vždy ma pekne vydesili, snívali a snívajú sa mi z nich zlé sny, no furt ich čítam, počúvam a podobne. Skrátka, fascinujú ma, myslím, že tak ako každého. Preto som skúsila napísať vlastný pokus o strašidelné príbehy, hoci netuším či sa mi to podarilo. Posúďte prosím vy a nešetrite kritikou. Mám plno príbehov, stovky, no toto sú moje prvé verejné a prvé v takom krátkom formáte, takže si nie som istá ako vás oslovia, preto som zvedavá na vaše postrehy.

1. Nočná mora

Bojím sa. Panika ma zviera a dusí, že skoro nemôžem dýchať. Strach ma oblieva ako studená voda. Stojím sama v spálni mojich starých rodičov a hľadím na obrovského hada. Je taký veľký ako ja a nenormálne široký. Hlavú má pomerne malú, ploskú a trojuholníkovú a tesne za ňou sa mu rozpína široká kapucňa. Oči má žlté a zrenice úzke. Zadnú stranu tela má žiarivo zelenú a prednú striebristo bielu. Šupiny na nose a zadnej strane majú zvláštny osemuholníkový tvar, kým na svetlom bruchu sú oválne. Had je kadejako pokrútený, no prednú časť tela má vztýčenú. Nepoznám veľmi hadov, no toto vyzeralo ako kobra. Pozoruje ma so živým záujmom a z úzkej papule jej vychádza rozoklaný jazyk, akoby ochutnávala vzduch... Akoby na diaľku ochutnávala mňa. Otvorím ústa, no výkrik z nich nevyjde. Navyše presne v tej istej chvíli dokorán otvorí papuľu aj kobra. Vo svetle z lustra sa zalesknú dlhé do vnútra zahnuté zuby. Snažím sa zobudiť, no nejde to. Viem, že sa to nepodarí. Musím tu zostať až do samého konca. Zrazu akoby ma niečo donútilo aby som sa naklonila dopredu. Had sa začal nakláňať ku mne. O chvíľu skočí, viem to. O chvíľu sa do mňa zahryznú tie zubiská a ovinie sa kolo mňa to smrtiace hladké telo. Sme pri sebe čoraz bližšie, stále sa približujeme... Ešte pár centimetrov. A vtedy pocítim na perách a nose chladný povrch zrkadla a s krikom sa budím. Našťastie, je to len sen... Ale prečo spím na zemi a navyše v izbe mojich starých rodičov? Prečo ležím pri zrkadlovej skrini a svetlo je aj teraz uprostred noci zapnuté? Vtom ma prepadne strach, hlodavý a stupňujúci sa. Nesmiem sa otočiť a pozrieť sa do zrkadla, nesmiem, lebo sa zas uvidím, ale ja musím. Som naveky uväznená v nočnej more.

2. Oči

Stáva sa mi to pravidelne už od trinástich. Vtedy, akurát som vychádzala zo sprchy a šla som k sebe do izby. Otvorila som dvere a chcela som zažať. Ruky som mala plné, lebo som v nich mala sprchovacie potreby a tak som chvíľu stála a prekladala si veci z ruky do ruky. V tej chvíli sa na mňa z tmy upreli oči. Zmeravela som na mieste. Boli v kúte medzi televízorom a oknom. Dve dravčie oči takej prenikavej zelenej farby akú som ešte nevidela so zlatými fliačikmi. A boli vysoko. Vyššie než by boli u psa, alebo trebárs aj u tigra. Boli dokonca vyššie než by ich mal dospelý muž. Spustila som krik a utekala dole za rodičmi. Tí prišli, no nevideli nič a už ani ja. Odvtedy sa mi však oči zjavovali vždy, každú noc. Najprv som sa ich bála, no dnes nie. Nechcú mi ublížiť, no cítim ako ma k sebe volajú. Keď sa raz zatvoria, zomriem.

3. Kniha

Vošla som do knižnice s úmyslom vrátiť požičané knihy a vypožičať si niečo iné. Kým knihovníčka zapisovala vrátené knihy, vnorila som sa medzi regály. Prechádzala som všetkými možnými žánrami a najprv ma nič neoslovilo. Potom som zašla do najposlednejšej uličky a začal sa ma zmocňovať akýsi zlý pocit. Obzrela som sa. Pripadalo mi to akoby za mnou niekto stál, no ulička bola prázdna. Urobila som ďalších pár krokov, no zlý pocit silnel. Cítila som sa tak ako keď je niekto v nebezpečenstve. V tej chvíli z jednej police celkom sama od seba vypadla kniha, spadla na zem a otvorila sa. Došla som k nej a zdvihla som ju. Celkom hore strana začínala slovami: „Utekaj, má nôž. Zabije prvého, kto jej príde do cesty. Si tu sama. Bež!“ Zmocnila sa ma totálna panika. Ani neviem prečo, netuším čo ma to pochytilo, vyrútila som sa z uličky a zatočila som doprava držiac knihu pred sebou ako štít. Ostrá čepeľ sa zabodla do tvrdého obalu a dala mi chvíľu čas. Rozbeh hral do karát mne, podarilo sa mi chudú knihovníčku zvaliť na zem. Stratila som pri tom rovnováhu a dopadla som na ňu. Kniha niekam odletela. Na hrdle som pocítila jej ruky. Šialene sa smejúc ma zhodila pod seba a kľakla si mi na ruky. Dusila som sa, už som videla pred očami iskry. Odrazu ma zaprskala krv. S hrôzou som hľadela na to ako nôž priletel odnikiaľ a vrazil jej rovno do hrdla tak, že jeho špic trčal na opačnej strane. Stále so šialeným výrazom si ho vykmasla a hľadela kamsi poza mňa. Už nemohla kričať, no odčítala som jej z pier. „Nie, Leo, ja ťa zabijem aj stokrát.“ A padla na zem, kde sa začala zvíjať. Vyskočila som na rovné nohy a ako som utekala preč, zakopla som o knihu. Bezmyšlienkovite som ju schmatla a bežala som von, kde som zavolala políciu. Po vyšetrovaní sa ukázalo, že tá žena zabila svojho syna krátko po tom čo zverejnil svoj životopis, kde opisoval ako ho matka týrala a zanedbávala a vražda jej nikdy nebola dokázaná. Keď som prišla domov, spomenula som si na prebodnutú knihu, čo mi zachránila život. Jej autor sa krstným volal Leo.

4. Šakal

Dovolenka v Egypte, paráda. Vždy som snívala, že sem raz prídem, pyramídy, ťavy a stará mytológia. Po dvoch dňoch strávených pri mori sme sa konečne vybrali preskúmať pyramídy. Pri vstupe do tretej stál akýsi holohlavý pán, vyzeral ako arab a myslela som si, že vyberá vstupné, alebo víta ľudí, alebo niečo. Na všetkých sa usmieval. Keď som prechádzala kolo neho, potľapkal ma po pleci a dal mi do ruky pohľadnicu. Poďakovala som sa a strčila som si ju do vrecka. Nástenné maľby boli úchvatné. Scény ako Anubis kľačí a kladie dušu na váhy, ktoré rozhodnú, či pôjde do ríše mŕtvych, alebo ho zhltne požieračka Amemait s telom leva a hrocha a hlavou krokodíla. Keď sme sa vrátili, pri vchode namiesto toho pána sedel čierny šakal. Nikomu nič nespravil, vyzeralo to akoby čakal na svojho pána. Keď som prešla kolo neho ja, zdvihol sa a oblizol mi prsty. Pohladkala som ho po hlave a šli sme preč. Až v reštaurácii som si všimla, že mi na prstoch zostali čierne fľaky. Zrejme bolo to psisko špinavé. Šla som si ich umyť, no fľaky nechceli zliezť. Vyzerali ako leopardie škvrny a boli teda dosť desivé. Kým som čakala na ostatných, vytiahla som si z vrecka pohľadnicu a pozrela som si ju. Na prednej strane bol Anubisov chrám a vzadu bolo čiernou fixou napísané: „Vidím ťa, ľúbim ťa, vezmem si ťa.“ Otrávene som pohľadnicu pokrčila. Ten pán si zo mňa spravil srandu. Na ďalší deň sme mali na pláne Anubisov chrám. Hore na streche bola socha ležiaceho Anubisa, vnútri bolo všetko s čím pracovali balzamovači, obradné nože, nástroje na vyťahovanie orgánov a čistenie tela, nátron a soľ, obväzy, amulety, špeciálne vane, kde sa telá ukladali a všade bol prítomný šakalí boh, ktorý vraj naučil Egypťanov balzamovať a čistiť telá. Vzadu bol malý obchodík, kde sme si mohli kúpiť suvenír. Všetko tam však bolo také drahé, že som po letmom obhliadnutí šla späť do chrámu trochu sa schladiť a čakala som na našich, nech si kúpia suvenír ak chcú. Bolo nás tam len pár a všetci po obhliadke odchádzali, až som tam zostala len ja. Stála som opretá bokom o jeden z balzamovacích stolov, keď ma zozadu ktosi objal. Mysliac na lupičov a násilníkov som lakťom prudko udrela dozadu pod útočníkove rebrá, no netrafila som nič. Pri uchu sa mi ozval hlboký pobavený smiech a čosi chlpaté sa mi obtrelo o líce. Keď som pootočila hlavu, zbadala som veľkú čiernu hlavu, dlhé uši a žiarivo žlté oči. Na kratučký okamih ma prepadol pocit, že mi preskakuje, potom, že to je len maska, kostým. Chytila som ho teda za nos s úmyslom strhnúť mu masku s tváre, alebo mu ju aspoň posunúť tak aby nevidel a ja som mala čas utiecť von na ulicu, na verejnom mieste ma predsa nenapadne. Lenže len čo som rukou oblapila jeho papuľu, uvedomila som si, že v ruke zvieram živé a teplé tkanivo, cítila som ako dýcha, ako mu pulzuje krv v žilách, do prstov ma pichali hmatové fúzy, nos mal vlhký a slizký. Znovu sa zasmial a pokrútil hlavou, aby si vyslobodil pysk z môjho zovretia. Nadýchla som sa a chcela som zakričať, no v tom okamihu mi dlaň pokrytá srsťou a s vankúšikmi a s ostrými pazúrmi prikryla ústa a druhá ruka ma pustila. Zdvihla sa tak, aby som videla, že drží rituálny nôž, ktorým sa rezali a pitvali zomrelí za čias, kedy bol Anubis uctievaný. Nechal nech slnečný lúč dopadne na čepeľ a potom mi ju priložil k hrdlu. „Vidím ťa, ľúbim ťa a vezmem, si ťa.“ A prudko trhol nožom.